Predný vchod

[Memory]

Celkom unavená a už úplne pokojná sa večer vráti domov. "Kris?" Zavolá na brata, lebo pred domom stojí zaparkované jeho auto. Všimne si, že na hornom poschodí sa svieti. Zloží si kabát a vyjde hore.

[Memory]

S plnou náručou kníh od Neferet sa premiestni pred dom práve vo chvíli, keď Kris nasadá do auta a tvári sa pri tom dosť naštvane. "Kam ideš?" prekvapene naňho vygúli oči. Kris sa jej vidí dosť zničený. "Že ty si si ten elixír včera nevzal. Ešte by si nafúkal. Chceš sa zabiť?!" vyčítavo naňho hľadí sponad knihovej kopy, čo má v náručí.

[Kristián]

+Štartuje práve auto, keď sa tam Memory objaví. Chvíľu na ňu len zíza a ujisťuje sa, že to nie je len nejaká kocovinová ilúzia. Len čo sa však doňho pustí, je si istý, že ide o realitu. Vypne motor, vystúpi z auta a zabuchne dvere takou silou, až sa celý Hummer párktár zhupne zboka nabok.+ KDE-SI-BOLA?! +každé slovo pretíska cez zuby, akoby ho chcel rozdrviť a i keď nekričí, jeho hlas naháňa strach.+ Načo máš, do pekla, ten telefón, keď je stále vypnutý?! +z očí mu sršia blesky.+

[Memory]

Chvíľu naňho len tak nechápavo hľadí a premýšľa, čo ho mohlo tak naštvať. "Mobil som mala zapnutý, ale hovorila som ti, že na mnohých miestach v tejto zemi nefunguje. Mal si poslať sovu. Na to som ti ju predsa kúpila." Knihy položí na múrik, lebo ju už celkom začínajú bolieť ruky. "Bola som u jednej kamarátky kvôli nejakej literatúre." kývne smerom ku knihám. "Čo sa ti stalo, že si taký podráždený?" založí si ruky na prsia. Pozerá naňho trochu bojazlivo. I keď vie, že by jej brat neublížil, netvári sa zrovna dvakrát priateľsky.

[Kristián]

+Nejaký čas tam stojí bez slova, až kým sa mu nepodarí ako tak upokojiť. Zavrie oči, pomaly vydýchne a keď ich opäť otvorí, už sa v nich neodráža tak divoký hnev zmiešaný so strachom, stále sa však mračí a stále je naštvaný.+ Ty stále nechápeš, ako vážne to je! Nabudúce mi nechaj odkaz a už nikdy, nikdy mi neber zbraň, rozumieš?

[Memory]

"Veľmi dobre viem, o čo tu ide, no ja kvôli tomu nechcem nič meniť. Nechcem žiť v neustálom strachu, ako to robíš ty." povzdychne si. "Musíme sa stále hádať?" nešťastne mu pozrie do očí. "Veľmi si sa zmenil, Kris. Nebýval si tak....ustráchaný." To, že jej to začína pomaly ziezť na nervy už nedodá. Vezme opäť knihy do náručia a poberie sa domov. "Čo sa týka tej zbrane, dala som ju do obývačky, do šuflíka pod televízor. Nechcela som ťa v takom stave nechávať so zbraňou."

[Kristián]

+Ešte chvíľu stojí na mieste a uprene na ňu hľadí. Potom k nej však podíde a knihy jej vezme.+ Ukáž, odnesiem to. +Názov prvej mu napovie, o čom asi tie knihy sú, opäť sa zamračí, no nemieni to komentovať.+ Bolo odomňa absolútne nezodpovedné takto sa....strieskať. +Pokrúti hlavou. To bol aj jeden z dôvodov, prečo ho to všetko tak naštvalo. Z veľkej časti sa hneval na seba.+ Nebojím sa o seba, Memory. Bojím sa o teba. Ak zistia, že som stále nažive, ty budeš terčom číslo jeden. Nevieš čoho všetkého sú schopní. +Vojdú spolu do domu. Memory zamieri do obývačky, tak ju on následuje.+

[Kristián]

+Po pomerne dlhej sprche nasadne do auta a odfrčí do mesta.+

[Nesmrtelný]

+Přijde obtěžkaný dvěma obrovskými taškami o kterých by kde kdo řekl že je muž jeho věku nemůže zvednout, jenže dnešní muži jsou zhýčkaní. Zazvoní na přední dveře a čeká, jenže mu nikdo dlouho nejde otevřít. Zdá se tedy že nikdo není doma, což se jeho plánu hodí ještě víc. Hodí tašky na zem a vytáhne z kapsy cosi co vypadá jako větší kapesní nožík. Jeden z hrotů vytáhne, načež se ukáže že je to paklíč. Tváří se jakoby to bylo naprosto přirozené vloupávat se lidem do domů, když paklíčem otevírá dveře. Jen co zámek cvakne, vrátí paklíč do kapsy, zvedne tašky a vejde dovnitř+

[Memory]

Premiestni sa sem od Styx, strčí do dverí kľúč a zistí, že je odomknuté. Keďže Kris odchádzal až po nej, ako prvé ju napadne, že za sebou zabudol zamknúť. Pokrúti hlavou. To sú stále nejaké reči o bezpečnosti a on za sebou nezamkne! To mu nabudúce, keď sa s ňou bude hádať, pripomenie. Vojde dnu, vyzlečie si kabát, popritom asi číta nejaký časopis (možno Pentagram), keď zrazu započuje z obývačky nejaký šuchot. "Kris? Si to ty?" zavolá. No keďže sa nič neozve, aj tie zvuky stíchnu, vytiahne prútik. "Je tam niekto?" Pomaly sa vplýži ku dverám obývačky.