od Memory » čtv kvě 12, 2011 10:50 pm
Nevadilo jej byť ani pod ním, i keď bola dosť primačknutá do matraca, no ani toto nie je zlé. Spokojne sa mu stúli k boku, hlavu si položí na jeho hrudník a chvíľku len tak počúva tlkot jeho srdca. Ten pravidelný zvuk by ju vždy ukľudnil spoľahlivešie, než akýkoľvek prášok. Natiahne sa po perinu a oboch ich do polky tela prikryje, aby im nebolo zima. Dá mu pusinku na hrudníček a potom mu pozrie do očí. Tie jej sa milinko zalesknú. "Myslela som, že to už od teba nikdy nebudem počuť." povie potichučky a hlas sa jej trochu zachveje.
Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie.