Pokoj Memory

[Kristián]

+Podíde ku dverám a chvíľu len tak stojí, s táckou v jednej ruke a načúva. Zdá sa mu, že počuje tichý plač. Zaklope.+ Memory? To som ja, otvor mi.

[Memory]

Keď začuje Krisov hlas, stíchne, akoby ho to malo presvedčiť, že tam nikto nie je.

[Kristián]

+No to ho samozrejme nepresvedčí. Opäť zaklope na dvere, teraz už ráznejšie.+ Mer, otvor mi. Viem že si tam.

[Memory]

Tichučko sedí, objíma so kolená, no po chvíli predstieranie, že zmizla, vzdá. Utrie si uslzené oči, postaví sa, viac sa zavinie do župana a otvorí mu. Na tvári sa snaží mať ten najkamennejší výraz, aký je len človek schopný urobiť.

[Kristián]

+Vojde dnu aj s táckou, na ktorej sú toasty a položí ju na stolík pri dverách.+ Čo sa stalo? +opýta sa opatrne, keď vidí jej uplakané oči.+ Pohádali ste sa? Ublížil ti? +pod tým opatrným výrazom sa mihne záblesk znepokojenia a snáď trochu aj hnevu.+

[Memory]

Jedlo si ani moc nevšíma. Ešte stále má žalúdok trochu na vode, ale zároveň ju aj prešla všetka chuť do jedla. Keď sa začne Kris vypytovať, len nemo pokrúti hlavou, odvráti sa, objíme sa rukami a zo všetkých síl sa snaží zadržať príval ďalších sĺz. "Nič sa nestalo." pokrúti hlavou, no nepozerá naňho.

[Kristián]

+Znepokojene ju chvíľu sleduje, no potom k nej podíde a otočí si ju tvárou k sebe, i keď ona trochu protestuje. Nadvihne jej bradu, aby mu pozrela do očí, a keď sa jej následne začnú z očí kotúľať slzy, privinie si ju do náručia.+ Neplač Mery. +tíši ju a hladí po vlasoch.+

[Memory]

Chvíľu protestuje, no potom sa mu stúli do náručia a celkom kvalitne mu slzami zmáča košeľu. Jej telo sa otriasa tichými vzlykmi a drží sa ho, akoby bol tým posledným človekom na svete. "Zober ma domov, Kris. Prosím." zašepká mu do hrude vlykajúc. "Prosím." drží sa jeho košele a tvár si schováva do jeho hrudi.